Pôvod plemena::.
Chrty, teda psy podobné dnešným chrtom, patrili už veľmi skoro do histórie domáceho psa. Niektorí sa dokonca domnievali, že chrty sa ako plemeno chovali prvé. Nie je jasné odkedy sa v Rusku poľovalo s chrtmi s vlnitou alebo hodvábnou srsťou, avšak už tatárske národy z východu poznali lov s chrtmi a praktizovali ho aj v nových obydliach. Otázne ostáva i to, kde a ako vznikol z prehistorického domáceho psa ruský chrt. Všetko čo sa dodnes o tom povedalo či popísalo, ostáva hypotézou. Niektorí bádatelia sa domnievali, že pôvod barzoja bol odvedený od staroegyptských chrtov, čo je najpravdepodobnejšie vylúčené. Iní však tvrdia, že chrtové typy vznikali a vytvárali plemená všade, kde terénne podmienky krajiny podmieňovali použitie výsostne rýchleho, očami poľujúceho psa. Je známe a dokázané, že v čase neolitika sa i v Rusku nachádzali domáce psy. Bádatelia vo vykopávkach našli psa, ktorý sa v istých bodoch líšil od psa rašelinového, ako bol v mladšej dobe kamennej všeobecne rozšírený. Ruskí osadníci chovali dva typy psov: na severe lajky a na južných stepiach rýchle poľovné psy. S aziatskými národmi isto prišli aj aziatské chrty, ktoré sa krížili s domácimi psami a akýsi výber plemena, zameraný čisto na výkon, prispel postupne k vytvoreniu ruského chrta. Jeho história začína so vznikom stálych miest a panských oblastí. Podľa jednej kroniky sa mali pri sobáši Anny z Ruska (dcéry Jaroslava Múdreho) s francúzskym kráľom Henrichom I. nachádzať vo vene nevesty tri ruské chrty. Konkrétny dôkaz o existencii psa podobného barzojovi sa nachádza na mníchom maľovanom obraze veľkokniežaťa Vasilija Ivanoviča (otca prvého ruského cára Ivana Hrozného). Tieto psy majú úzke hlavy, malé stojaté uši, kosákovité chvosty a vlnitú srsť.
Ďalší odkaz na existenciu ruských chrtov dáva kronika, ktorá tvrdí, že kráľ Christian z Dánska daroval francúzskemu kráľovi Františkovi I. tri ruské chrty. Iná kronika zas uvádza, že v Luzinsku pri Moskve mal Ivan Hrozný zriadený kniežací dvor poľovných psov. Aká veľká hodnota sa v tých časoch pripisovala dobrému chrtovi vyplýva z jedného poľského zákona, podľa ktorého sa krádež jedného poľovného samca trestala šestnástimi rubľami, pričom usmrtenie sedliaka dvadsiatimi štyrmi. Prvý rozsiahly záznam o vlnitom ruskom chrtovi spísal baltský šľachtic Christian von Lessing v Knihe poľovných pravidiel, ktorú venoval cárovi Alexejovi Michailičovi. To, že vo všeobecnosti je málo konkrétnych správ a opisov ruského chrta v končiacom sa stredoveku vyplýva aj z toho, že ruskí statkári i kniežacia družina pokladali pod svoju úroveň písať o psoch, mnohí z nich však písať vôbec nevedeli.
.::Vývoj::.
Prinajmenšom od počiatku cárskeho panstva a vyhnania Tatárov (14.-15.storočie) je barzoj psom ruských veľkostatkárov. Barzoje boli držané poľovníkmi pre hony na vlkov, líšky a zajace. V tak veľkej krajine a zlých dopravných spojeniach nutné došlo k mnohým miestnym typom. Pôvodne bolo označenie „barzoj“ hromadným pomenovaním pre všetkých chrtov. Chrt z ktorého vznikol dnešný barzoj sa označoval „Psovoy“. Predchodca barzoja sa volal „Čistopsovaja“. Od súčasného barzoja sa odlišoval kratšou srsťou. Za dobrého chrta zaplatili statkári úctyhodnú sumu. Gróf Artem Voroncov prepustil kvôli dobrému barzojovi 200 ha pôdy. Bohatý statkár Praškov dal dokonca svoju dcéru za manželku oveľa chudobnejšiemu susedovi, aby sa mohol dostať k barzojovi. Vrchol poľovnej mánie prinieslo 18. storočie. Kniežatá a statkári sa prekonávali v usporadúvaní poľovných stretnutí. Tak zorganizoval statkár Samsonov, najväčší poľovník v Rusku, tisíchlavovú svorku, pričom 500 psov bolo barzojov. Tieto obrovské svorky zmizli po zrušení otroctva. Statkári prišli o lacné pracovné sily a tak väčšina poľovných dvorov bola zrušená. Súčasne sa aj poľovná mánia dostala do nemilosti. Približne len 10 % vášnivých poľovníkov sa nevzdalo chovu chrtov. V skutočnosti však táto obrovská redukcia chovu chrtov viac pomohla než uškodila, pretože sa oddelila kvalita od plevu. Nastal čas cieľavedomého rodokmeňového chovu barzojov.
.::Čistý chov::.
Do polovice 19. storočia sa len ťažko dalo hovoriť o koordinovanom chove chrtov. Ruský odborník na barzoja, generál George Meyer, sa vo svojej sudcovskej správe jasne vyjadril, že barzoj sa používa ako poľovný pes a chová sa pre schopnosti výkonu a exteriérové nedostatky výkonu nebránia. V roku 1896 v Moskve na kongrese poľovníkov s barzojmi bola zostavená komisia, ktorá mala preskúmať otázku, či by sa plemeno barzoja nemalo rozdeliť na rozdielne subplemená. Tiež sa viedli spory o prípustných farbách. Mnohí, rovnako ako veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič považovali čiernu farbu za neušľachtilú (isto neprávom). S prihliadnutím na kríženie cudzokrvných chrtov s barzojmi neprekvapuje veľká rozličnosť jednotlivých typov. Krížením s rôznymi chrtmi (ako napr. poľskými, kaukazskými, anglickými ...) sa snažili dosiahnuť vyššiu rýchlosť barzoja. Ťažkým úderom pre chov starého barzoja bolo Napoleonovo ťaženie v Rusku. Čistoplemenný, hustosrstý barzoj takmer úplne zmizol. Začal raziť vlnitosrstý dnešný barzoj. Dodnes sa zachoval len jeden rodokmeň čistého hustosrstého barzoja menom „Sver“. Hviezdou vtedajších čias však bol samec „Pobedim I.“ patriaci Karajevovi, vysoký 90 cm, ktorý sám zabil vlka. Jedným z vedúcich chovov bol Mačevarianov. Jeho psy podstatne ovplyvnili obraz dnešného barzoja. Niektoré psy z jeho chovu išli aj na cársku chovateľskú stanicu v Gačine. V poslednej štvrtine 19. storočia sa šľachtitelia pokúsili upraviť chov barzoja podľa jednotného štandardu. Z iniciatívy grófa Vasilija Alexejeviča Šeremeťova bola v Moskve založená „ Cisárska spoločnosť na rozmnožovanie poľovných a úžitkových zvierat pre lov“. Táto spoločnosť sa rozhodla opäť zorganizovať poľovačku s barzojmi. Organizovala aj dostihy, skúšobné poľovačky a výstavy.
Neskôr vznikol Zväz šľachtiteľov barzoja. Prvý štandard pre vlnitosrstých barzojov vytvoril v roku 1888 Jermolov. Na rozdiel do dnešného barzoja boli vtedy v móde stojace uši. Krátko po skončení I. svetovej vojny sa stal barzoj módnym psom aj v západnej Európe. V zahraničí vznikali samostatné chovy barzoja. Obrat k horšiemu priniesol krátko pred skončením vojny nový poľovnícky zákon, podľa ktorého sa nesmelo poľovať na cudzích majetkoch. Kto sám nebol veľkostatkárom nemal príležitosť viac poľovať s chrtmi. Chov barzoja citeľne poklesol. Októbrová revolúcia znamenala pozastavenie chovu barzoja, najlepšie psy sa dostali do zahraničia. Začali vznikať obavy, že z barzojov sa stanú izbové psy. Z nedostatku financií ostalo mnoho dobrých psov bez potomstva. Istotne sa vtedy stratilo veľa cenného chovného materiálu. Ale aj priemerné barzoje, často s neznámym pôvodom, ktoré tvorili začiatok nového chovu, dobre zvládali svoju úlohu. Chov barzojov v medzivojnovom období je úzko spätý s menom pani Desorovej zo Saratova. Jej chov však jedného dňa prebral štát. Druhá svetová vojna zničila takmer všetko, čo sa vybudovalo v medzivojnovom období. Prežil iba zoštátnený chov v Saratove. Tieto psy boli nielen prísne šľachtené podľa platného štandardu, ale svoje lovecké schopnosti museli dokazovať aj v teréne. Zohrali rozhodujúcu úlohu pri znovuzrodení chovu. Keby nebola existovala štátna chovná stanica v Saratove aj so svojimi pobočkami, osud barzoja v Rusku počas II. svetovej vojny by bol spečatený. Zachovala sa malá čistokrvná skupina v ideálnom prostredí, v stepnej oblasti bohatej na zverinu. Krátko po skončení II. svetovej vojny, po skončení biedy a utrpenia, sa vyskytovali barzoje vo väčšom počte v domácnostiach. Novú krv predstavovali importované psy z Nemecka. Keď bol chov zaistený, rozpustila sa štátna chovná stanica v Saratove, a chov barzoja v Rusku bol opäť v rukách milovníkov tohto plemena. V Rusku dodnes platí „psovoy“ ako „vzácny národný majetok“ a v súlade s tým sa psy chovajú podľa prísne stanovených kritérií pre krásu a výkon.